Nadišiel čas sa znovu ponoriť do sveta umenia, fantázie a kreativity a predstaviť jednu z ďalších senických umeleckých duší.
Ahoj Miši, hneď na úvod nám prezraď, kto si, čo si a odkiaľ si. 
Moje meno je Michaela, ale svoju tvorbu prezentujem pod umeleckým menom Mishell Von D. No skorej by som odpovedala na otázku ,,čo som“ a ,,odkiaľ som“, lebo občas si fakt pripadám ako nejaký tvor z iného sveta.
Kedy si zacítila potrebu tvoriť?
Už ako malá som behala s pastelkou v ruke a s radosťou využívala všetky voľné plochy v byte, ktoré som doma našla. Rodičia zo mňa mali asi radosť. Spolu so základnou školou som navštevovala aj Základnú umeleckú školu v Senici celých 9 rokov. No a počas dospievania som sa ako každé mladé dievča zaujímala o módu, šila som najprv pre bábiky, neskôr aj sama pre seba. Prvý šijací stroj som dostala v pätnástich a mám ho dodnes. Preto som sa rozhodla pokračovať na Strednú umeleckú školu v Trenčíne a svoju kreatívnu textilnú tvorbu som rozvíjala v odbore Odevný dizajn. Po strednej som chcela pokračovať na vysokej škole, avšak okolnosti mi akosi nepriali. To ma však od tvorby neodradilo. Kreslím, šijem, vyrábam rôzne handmade vecičky, jednoducho sa nebránim žiadnej novej výzve, veď svet patrí odvážnym! Skúšala som aj tetovať a mám spravený dokonca aj oficiálny akreditovaný kurz, ale s nedostatkom skúseností, zákazníkov a hlavne asi aj s nedostatkom známostí, som sa nedokázala posunúť v tej dobe ďalej. Kto vie, možno sa k tomu raz vrátim, teraz však už len kreslím a navrhujem tetovania.
Čo by si chcela v oblasti umenia dosiahnuť?
Takým mojím najväčším tajným snom asi je byť módnou návrhárkou nejakej celebrity – každá známa osobnosť má niekoho, kto sa im stará o outfit. Obliekať napríklad takého Marilyna Mansona, splnil by sa mi sen. Ale keďže žijeme na Slovensku, zostávam nohami na zemi a v realite. A ktovie, možno mu raz na koncerte bude trčať z nohavíc ceduľka s nápisom Mishell Von D 
Ako by si opísala svoj vzťah k umeniu?
Umenie pre mňa znamená celý svet, je to ako kyslík, ktorý dýcham, niečo prirodzené, čo si neuvedomujem, ale zároveň bez toho nedokážem existovať. Vždy, keď tvorím, vymaňujem sa z „matrixu“ a dostávam sa do „hladiny alfa“. Je to celkom iný svet, v ktorom mám pocit, že nič nie je nemožné, horší je však návrat späť do reality, asi preto je aj život v terajšej spoločnosti pre mňa taký zložitý.
Čo momentálne tvoríš najviac?
Čo sa týka mojej momentálnej tvorby, nemám vyslovene niečo, čo tvorím najviac. Tvorím jednoducho to, čo sa ľuďom páči, na čo sú pozitívne ohlasy, ako som spomínala, nebránim sa ničomu. Napríklad kreslím obrazy, portréty z fotiek, šijem rôzne textilné veci, maľujem na textil, na tenisky, taktiež vyrábam aranžmány zo sladkostí, darčekové predmety, plienkové torty…. Je toho skutočne veľa. Jednoducho niekto sa spýta: ,,Vedela by si spraviť to a to?“ a ja – i keď som to doteraz možno nikdy v živote nerobila – poviem jednoducho ,,Áno“. Všetko sú to výzvy, s ktorými sa vždy rada popasujem a o to viac ma potom teší výsledok.
Ak však tvorím pre seba, najviac som sa našla v „recyklovaní“ starých vecí. Mám rada originálne dizajnové kúsky, ktoré nemá nikto a preto vždy obieham sekáče a keď natrafím na niečo, čo by sa mi hodilo (látka, gombíky, zips), hneď kupujem a špekulujem, čo z toho vytvorím. Niekto vidí na vešiaku pánsku 5XL košeľu, ja vidím dámske šaty na leto. Neznášam komerčné obchody, kde majú z každej veci milión kusov a takisto neznesiem, keď má niekto na sebe takú istú vec ako ja, takže ak si náhodou kúpim niekedy takto „sériovo vyrobenú“ vec, vždy si ju nejako ozvláštnim, aj keď to len prešijem inou niťou, či vymením gombíky, originál je originál. Niekedy napríklad rozstrihám tri tričká a spravím z toho jedno. Zhrnula by som to asi tak, že vdychujem nový život starým a možno zdanlivo už dávno odpísaným veciam.
Ale takisto kreslím vlastné veci a to sú väčšinou vždy veľmi pocitové obrazy, taký odraz mojej duše by som povedala. Lebo niekedy to nejde povedať slovami, čo sa v nás deje a ja v tomto veru nie som veľmi dobrá, preto, ak ma niečo trápi alebo teší, dám to jednoducho na papier vo forme obrázku.
Aký máš názor na výrok: „Umenie nikdy neprichádza zo šťastia“?
Myslím, že to je individuálne. Každý umelec tvorí na základe nejakého podnetu, inšpirácie, múzy, nech sa to už nazýva akokoľvek. A každý umelec je jedinečný, preto si myslím, že môže platiť aj nemusí.
Ako je to u Teba? Vkladáš do svojej tvorby kus seba?
Kus? Do každého svojho diela sa vkladám celá. Aj keď ide o domček jedným ťahom. Nedokážem robiť veci „len tak“, vždy robím všetko naplno, inak by to pre mňa nemalo zmysel a bola by to strata času. A ten je priveľmi drahocenný na to, aby som ním plytvala a robila veci bez maximálneho nasadenia. Nech už je potom výsledok akýkoľvek, vždy sa môžem aspoň hrdo a s kludným svedomím pozrieť na seba do zrkadla, lebo som pre to spravila maximum.
Tvorím nezávisle od toho, v akom psychickom rozpoložení som. Samozrejme, sú dni, kedy to proste „nejde“ a keď to nejde, nedá sa lámať cez koleno. Ako som hovorila, pri tvorení sa dostávam do celkom odlišnej dimenzie a tam je úplne jedno, ako sa cítim v reálnom svete. Vtedy dokážem zabudnúť a jednoducho „byť“. Niekedy, keď sa vraciam mysľou späť do reálu, neviem presne, kde sa nachádzam, že či to, čo sa mi práve prehnalo hlavou bolo skutočné alebo to bola fatamorgána z inej dimenzie. Preto, keď sa niekto spýta na moje dielo takým štýlom: „Wow a to si ako spravila?“, odpoviem jednoducho najpravdivejšie ako viem: „Ja neviem.“
Nechávaš sa viesť momentom a inštinktami, ale základnú víziu máš, nie?
To je jasné, vždy začnem tvoriť s nejakou myšlienkou, ale čo z toho počas tvorby vzniká, mňa samú niekedy dosť prekvapuje. Potom sa kvôli tomu pohádam sama so sebou (a nebavím sa aj týždeň J), pretože vzniklo niečo, čo som neplánovala a to čo som chcela pôvodne vôbec nevznikne Ale aspoň mám vždy dôvod tvoriť ďalej a ďalej, svojím spôsobom ma to posúva dopredu. A okrem toho som ťažký workoholik. Keď sa pre niečo nadchnem, som schopná nespať a nejesť aj tri dni, len aby som to dokončila, lebo sa od toho neviem odtrhnúť.
Dosť umelcov sa hanbí ukázať niektoré svoje diela, pretože si myslia, že v nich je až príliš vidno do ich duše, vnímaš to rovnako?
To určite nie je môj prípad, ale každý je iný; sto ľudí – sto chutí. A tých 100 ľudí nájde v jednom diele každý niečo iné. Tie skutočné pocity, ktoré sú ukryté v nejakom diele, sú len v duši umelca, pretože nikto iný to nedokáže pochopiť a precítiť tak ako práve on sám.
Chcela by si nám prezradiť ešte niečo?
Ľudia si možno myslia, že som divná. A ďaleko od pravdy zrejme nemajú, ale mne je to úprimne ukradnuté. Ako povedal jeden múdry pán, Irving Stone: „Asi žiaden umelec nie je normálny, pretože keby bol, nebol by umelcom. Normálni ľudia netvoria umelecké diela. Jedia, spia, vykonávajú rutinné práce a umierajú…“
A ešte niečo odo mňa na záver, nikdy nikoho nesúďte. Neviete totiž, po akej ceste životom kráčal, akou ide a kam smerujú jeho kroky…
Ak vás článok zaujal, môžete si prečítať aj niečo staršie
Umenie očami Seničanov #11 – Laura Vaculová
Umenie očami Seničanov #10 – Vladimír Volečko
Umenie očami Seničanov #09 – Dano Antálek
Umenie očami Seničanov #08 – Emma Závodská
Umenie očami Seničanov #07 – Leonard Šimek
Umenie očami Seničanov #06 – Michal Sabol
Umenie očami Seničanov #05 – Jakub Koprla
Umenie očami Seničanov #04 – Tibor Mikula
Umenie očami Seničanov #03 – Veronika Polakovičová
Umenie očami Seničanov #02 – Klára Štefanovičová
Umenie očami Seničanov #01 – Erika Filková
